Cirkevný zbor Liptovský Mikuláš
Sú takí, ktorí ho lepšie poznali, boli s ním viac času, no nie je dňa, aby som si nespomenula...
Neviem, čo z toho všetkého vybrať, nájsť tie správne slová, zachytiť to množstvo okamihov, ktoré v danom momente ani neboli zvláštne, no s odstupom času sa vynárajú ako spomienky a dnes viem, že veľmi pomohli k zmene k lepšiemu...
Veľa dobrého urobil, zanechal nás nečakane, v zármutku sa utešujeme tým, že už je doma...
No pekne, pekne.. to bolo jeho typické konštatovanie.
Danielov náhly odchod je veľká rana pre nás, bol súčasťou našej rodiny, ako brat.
Pri káve, na nákupoch, v aute šoférujúc, na fare u neho, či u nás, tie rozhovory, smiech, doberanie sa, či zážitky... to mi chýba, ten priateľ, čo nám prirástol k srdcu, správny chlap a člen rodiny. Daniel bol nielen manželovým kolegom zo susedného cirkevného zboru (Palúdzka) ale veľmi blízkym priateľom celej mojej rodiny so 4 deťmi.
V posledných týždňoch bol náš kontakt každodenný. Vďaka Bohu za neho, že sme mali to šťastie kráčať sním chvíľu spolu životom. Daniel bol mladší o pár rokov, no pre mňa je stále vzorom.
Bol nám ako brat, môj mladší syn sa tiež volá Daniel, vždy sa pýtal, koho volám. Danilo, Daniel sme ho oslovovali, tak honosne s vážnosťou jemu patriacou, synovi som potom hovorila Danielko, Danko.
Mám ho pred očami, ako si u nás v kuchyni sadol za stôl, schuti sa vedel smiať až sa za brucho chytal... Koľkokrát sa ma pýtal, či dobre vyzerá, či mu to sekne, či vonia... ako sestra som ho potom v dobrom napomínala, že niektoré veci treba vyradiť, lebo "vyzeráš jak vyrastený študent". Konštatovala som, že taký veľký chlap má ťažkosti nakupovať oblečenie vo svojej veľkosti. Potom som mala výčitky, že som ho sfúkla, tak som mu kravatu, košeľu či mikinu kúpila niekde v dobrej cene kvalitnú a v adekvátnej veľkosti...
Neskutočne rád šoféroval, doberala som si ho, že je naším osobným šoférom, keďže nemáme dlhšiu dobu auto, so 4 deťmi a manželom, všetci siedmi sme chodili na výlety. Aj koncom januára sme boli na jednom z mnohých výletov, v aute mi Danilo ďakoval, že som ho povodila po pre neho neznámych kútoch Slovenska, že som ho zoznámila s mnohými ľuďmi, s ktorými by inak neprišiel do kontaktu. Ja som ďakovala jemu za ochotu, a on sa vedel tešiť aj z úplne banálnych vecí, úžasný odkaz zanechal, pretože nevieme ani dňa ani hodiny... žil tak, že bol pripravený kedykoľvek odísť k Pánovi
Veľmi rada som s Danom chodila na nákupy, pýtal sa ma, že čo nakupujem, a čo z toho potom uvarím, chcel recepty...
Obľúbeným jedlom u nás boli držky s knedľou, to si vedel vychutnať. To sme sa raz dohodli, že to chce z vďaky, že nás niekam odviezol autom. S Belom sa často smiali na hláške: čo je väčší hriech? Obžerstvo, či nechať tie Božie dary vyjsť nadarmo?
A to som ho potom volala, že mi treba pomôcť, on že s čím? "dojížďákovať " poslednú porciu jedla, keďže u nás sa varí vo veľkých množstvách a keď niečo zostane, tak obrovská dilema, že komu dať a kto sa bude prizerať, a treba chystať iné jedlo. Samozrejme potom sa zastrájali, že už je čas aj schudnúť, ale až od ďalšieho dňa!
Zažila som s ním kopec srandy, ale najviac mi chýba ako brat spovedník, manželovi zase ich debaty ohľadne "faráriny". Keď mal ísť do nemocnice, kvôli pastorálnej starostlivosti, zvykol sa potom zastaviť u nás na kávu, rozhovor, ak náhodou nestíhal, neskôr napísal, že toho bolo veľa, že si ide oddýchnuť domov. Plánovali, doberali sme sa, že kedy a kam vyrazíme s deckami...